Svědectví ženy, která má zkušenost s duchovním zneužitím. Píše o tom, jak zraňující je pro ni slyšet slova, která odsuzují jinou skupinu obětí. Jak se tím znovu otvírají i její rány a jak moc touží po církvi, která bude otevřená pro lidi, kteří jsou zranění nebo křehcí.
Zveřejňujeme dopis ženy, která zažila ve společenství duchovní zneužití ze strany představených a jistou formu šikany. Ještě po letech má problém zapojit se do jakéhokoliv církevního společenství. Bojí se odmítnutí a hodnocení ze strany křesťanské komunity. Zaujalo nás, jak na ní působila slova biskupa Oroshe, i když se týkala přímo lidí z LGBT+ komunity. Znovu se ukazuje, že se nemůžeme tvářit, že určité skupině obětí chceme pomoci a pak zpochybnit jiné oběti. Buď jsme proti násilí a manipulaci a stojíme na straně zraněných a nebo ne. Působí pak opravdu sektářsky, pokud je něco oficiálním postojem a něco je jen interní postoj, který odporuje nebo zpochybňuje ten oficiální.
Prežila som zneužitie a odmietnutie v komunite. Bolo to pre mňa veľké a veľmi hlboké zranenie, ktoré ma v mnohých oblastiach poznačilo. Následkom tejto, mojej veľmi nepríjemnej a bolestnej skúsenosti, je do veľkej miery narušená moja dôvera. Uvedomujem si, že je pre mňa veľmi náročné dôverovať ľuďom a predovšetkým ľuďom v cirkevnom prostredí. A to aj napriek tomu, že som už kedysi mala so životom v spoločenstve, na úrovni farnosti, veľmi dobré osobné skúsenosti. Môžem dokonca povedať, že cirkevné spoločenstvo bolo pre mňa prostredím, v ktorom som vyrastala a dozrievala. Spoločenstvo bolo pre mňa neoddeliteľnou súčasťou môjho duchovného života. Nevedela som si predstaviť aktívny život v cirkvi, bez aktívnej účasti v spoločenstve. No napriek tomu ma zneužitie moci a autority predstavených v komunite, veľmi poznačilo a ovplyvnilo aj moje konanie, či schopnosť dôverovať ľuďom. V komunite bola moja dôvera cirkevným autoritám skutočne veľká a keďže som sa túžila úplne darovať Ježišovi v službe cirkvi, nechala som sa s úprimnosťou a v dôvere, plne viesť svojimi predstavenými, ktorí zneužili moju dôveru.
Niekoľko rokov po mojom odchode z komunity som túžila nájsť aspoň trochu pochopenia a súcitu u rehoľnej sestry, ktorá bola súčasťou tej istej komunity, hoci žila v inom dome. Trochu sme sa poznali a aj ona bola pre mňa rovnako autoritou, ktorej som dôverovala a ktorú som si veľmi vážila. Preto som po rokoch nabrala odvahu a pokúsila som sa jej aspoň naznačiť veci, ktoré som v komunite prežila, ja osobne. Bola to pre mňa nádej, že aj keď sa možno nič zásadne nezmení v mojej situácii, nájdem trochu pochopenia a podpory na mojej ceste uzdravenia. Ale očakávala som nielen pochopenie mojej vlastnej osobnej skúsenosti, ale i pochopenie vážnosti problému zneužívania. Mala som nádej, že niekto si uvedomí potrebu a dôležitosť minimálne o týchto vážnych problémoch uvažovať, či hovoriť. Odpoveďou som však bola veľmi sklamaná, pretože som si prečítala slová, ktoré hovorili o tom, že ona nevidí dôvod na tieto veci reagovať, a že ju mám z toho celého vypustiť.
Musím povedať, že takúto reakciu som nečakala. Ak by som čo i len trochu predpokladala, že ma takto odmietne, určite by som tieto citlivé veci, pred ňou neodkryla. Nedokázala som túto jej reakciu stotožniť s jej životom zasvätenej sestry, ako som ju poznala, s jej slovami a postojmi, s jej nárokmi na druhých ľudí, za ktorých bola zodpovedná... mala som pocit, že keď jej prístup je takýto, tak potom, to všetko je len hra!? Čakala som prinajmenšom trochu súcitu a dúfala som aspoň v čiastočné pochopenie, či spolupatričnosť, no táto necitlivá reakcia mi ešte viac prehĺbila moje, už existujúce rany a negatívne skúsenosti v cirkvi. Veľmi to mnou otriaslo! Skutočne za týchto okolnosti považujem takýto postoj cirkevnej autority za veľmi nevhodné a necitlivé odmietnutie. Zdá sa mi to príliš sebecké. Mala som naozaj dojem, že vidím len sebecké uvažovanie, ktoré hľadá iba svoje vlastné dobro a bezpečie. Že vidím iba spôsob konania, ktorým je možné vyhnúť sa situáciám, ktoré by od cirkevných autorít požadovali jasný a radikálny postoj a prístup, k tak závažným problémom v cirkvi.
V kontexte tejto mojej osobnej skúsenosti, som si časom na internete z rozhorčením prečítala zverejnený „interný“ list slovenského arcibiskupa, ktorý adresoval kňazom celej Trnavskej arcidiecézy. V spomínanom liste arcibiskup odsúdil a osočoval dve mladé obete, ktoré boli zavraždené na Slovensku. V zverejnenom „internom“ obežníku pre kňazov, arcibiskup komentuje vyjadrenia rôznych predstaviteľov verejného života, ktorí sa k tejto tragédii vyjadrili.
Tento arcibiskup ich komentuje slovami:
„Priznám sa Vám, že v ich vyjadrení mi vadí jedno slovo, s ktorým nemôžem súhlasiť. To slovo je „nevinné“ obete.“ píše arcibiskup Trnavskej arcidiecézy.
Reakcia arcibiskupa katolíckej cirkvi zdvihla v spoločnosti, nielen na Slovensku, značnú vlnu pohoršenia, medzi veriacimi i neveriacimi. Dokonca i reakciu hanby za tieto arcibiskupove slová odsúdenia. Arcibiskupove slová mali byť interného charakteru, čo určite nič nemení na závažnosti jeho obsahu, dokonca naopak.
Ako človeka hlboko zraneného v prostredí cirkvi a cirkevnými autoritami, sa ma táto arcibiskupova reakcia dotkla veľmi osobne!!! Veľmi ma sklamal „obraz cirkvi“, ktorý vytvára arcibiskupove správanie. Ako obraz, v ktorom je cirkev reálne na míle vzdialená od slov pápeža Františka, ktorý hovorí o tom, že cirkev by mala byť bezpečnou pre všetkých, zvlášť pre chudobných, utláčaných, zranených i tých najzraniteľnejších. Táto reakcia trnavského arcibiskupa sa ma dotkla naozaj veľmi osobne! Predstavila som si totiž, že ak by som teda ja sama tomuto otcovi arcibiskupovi odkryla svoje zranenia, utŕžené cirkevnými autoritami, zrejme by sa mi z jeho strany nedostalo pochopenia, súcitu či ľútosti, alebo nádeje na nápravu, ale skôr by som narazila na jeho spochybňovanie a obviňovanie mojej osoby. Tento postoj cirkevnej autority ma veľmi sklamal aj v čisto ľudskom rozmere. Pretože som si uvedomovala akú bolesť a smútok musia prežívať ľudia, ktorí oplakávajú svojich blízkych a prežívajú bolesť z ich straty a v tom istom, pre nich tak náročnom období sa dozvedia, že nejaký cirkevný predstaviteľ zo svojho úradu a postavenia, teda zo svojej zverenej moci a autority, necitlivo znevažuje pamiatku týchto obetí, svojimi pochybnosťami a vymyslenými obvineniami, či analyzovaním ich chýb. To však sám arcibiskup ospravedlňuje tým, že hovorí o tom preto, lebo „všetci sme hriešni“.
Je mi veľmi ľúto, že cirkev, ktorá by prioritne mala byť miestom prijatia a bezpečia pre všetkých, tak často obhajuje len samu seba.
Povzbudilo ma však, že následne po zverejnení arcibiskupových slov na internete, mali veriaci laici z radov cirkvi a lokálnych cirkevných spoločenstiev, odvahu verejne prostredníctvom petície, vyjadriť svoj nesúhlas so slovami otca arcibiskupa. Dokonca vo vyjadrení zaznelo, že „prežívajú intenzívny pocit hanby za slová v obežníku“. Cítia hanbu za postoj otca arcibiskupa a za jeho slová, voči ktorým sa vymedzujú a nesúhlasia s nimi. Povzbudil ma postoj týchto veriacich laikov, v ktorom sa nepostavili proti cirkevnej autorite, ale na druhej strane ani neumlčali hlas svojho svedomia a nezakryli ho „povinným rešpektom voči autorite“.
Verím a mám nádej, že takýto postoj v cirkvi môže priniesť dobré ovocie, ktoré bude cirkev budovať, očisťovať a premieňať predovšetkým zvnútra, aby mohla byť aj navonok „svetlom sveta“.
Myslím si, že mnohé zlé veci sa dejú len preto, že im to my dovolíme, že si ich nechceme všímať a zakrývame ich, že sme k ním skryto a „bezpečne“ ľahostajní,... Pretože bez nášho, aj najskrytejšieho a v našich očiach nepatrného súhlasu a spolupráce, ktorá sa niekedy prejavuje aj ľahostajnosťou a úplnou pasivitou, sa zlo nedeje. Áno ak nič neurobíme, sme nateraz ľudský v bezpečí, bez starostí, vyhneme sa napätiu, alebo si vyberieme čo najmenší odpor, ale je to správne? A postačí nám takýto „bezpečný“ postoj pred Pánom?
Ježiš nám nikdy nedal takýto vzor. Nikdy nám nepovedal, že máme zlo zakrývať a mlčať o ňom, keď vidíme, že sa okolo nás deje. A výnimkou nie je ani cirkevné prostredie, práve naopak.
„Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.“ Mt 18, 15 - 17
Odkazy na zprávy o kauze biskupa Orosche:
https://www.lumen.sk/aktualita/vyhlasenie-trnavskeho-arcibiskupa-k-medialnej-kauze-zverejneneho-obeznika.html
