Angelika, jedna z autorek výstavy „Já nejsem tím, kdo se má stydět“ popisuje, jaké pro ni bylo setkání ke dni obětí sexualizovaného násilí. Setkání se uskutečnilo minulou sobotu v kostele svatého Martina ve zdi.
Ačkoli Angelika nebyla zneužívaná duchovním, spojuje ji s ostatními autorkami hledání vztahu k Bohu, kontext věřící rodiny a objevuje se i téma poškozujícího exorcismu, který byl pro ni dalším zneužitím.
Angelice děkujeme za zpětnou vazbu. Vážíme si upřímnosti a statečnosti, s jakou se výstavy a setkání zúčastnila.
Keď píšem tieto riadky, je utorok. Stále sa vo mne miešajú rôzne pocity, ale pekne od začiatku :)
Oslovili ma, či by som chcela prispieť kresbami na výstavu, ktorá sa chystá. Prekvapilo ma a aj potešilo, že som " vybraná ". Zároveň som bola smutná z toho, že práve v tejto téme. Sú chvíle, kedy by som veľmi rada bola v sladkej nevedomosti o tom, že téma sexuálneho zneužívania je taká aktuálna a prítomná viac ako si mnohí myslia.
Už aj riešenie detailov ohľadne výstavy bolo pre mňa terapeutické. Viackrát sme si vymenili mail s informáciami a tiež otázky zo strany organizátorov v čom mi môžu počas výstavy pomôcť, aby som bola OK. Pozitívne vnímam aj pozvanie na obed. Pred výstavou sa mohli stretnúť autori a organizátori. Bola som nadšená z tajnej zásoby vecí na stabilizáciu, ktoré sa v správnej chvíli zjavovali. Boli to malé drobnosti, ktoré uvoľnili atmosféru a nesmierne mi pomohli. Ten obed bol tak dokonalo nedokonalý :). Dobre mi padli, momenty kedy sa riešilo, že akosi chýba mäso k druhému jedlu... Stabilizačné je vlastne aj to, keď hľadanie príboru je malá Escape Room :D. Pekný, ľudský čas. Taký autentický.
Počas celej doby mi bol manžel oporou. Spolu sme vošli do kostola, kde sa diala výstava. Tam na mňa doľahla úzkosť a smútok. Hneď pri vstupe mi padol pohľad na nápis " Buďte na seba hodní" a typy na stabilizáciu. Veľmi som chcela prejsť celou výstavou a precítiť to. Po asi 3 minútach mi padol môj už aj tak zaslzený pohľad na nuncia, ako si prezerá moje kresby. Nie povrchne a rýchlo. Videla som ako sa sústredí a vníma. Veľmi ma to zasiahlo. Kresby boli už predtým zverejnené online a dostala som na ne aj spätné väzby, ale keď vidíte naživo, ako niekto reaguje na hrôzu, ktorú ste vložili na papier... je to... neviem nájsť pre to úplne slová... je to veľmi silné, veľmi hlboko to vo mne rezonovalo, nevedela som dýchať, musela som ísť von a ďaleko od toho kostola... Keď som sa zastavila a oprela o stenu nejakej budovy, aby som si doplnila kyslík, dobehol ma manžel. Iba tam pri mne v tichosti bol.
.jpeg)
Spamätala som sa a vrátili sme sa do kostola. Veľmi som si chcela dopozerať výstavu, ale nedokázala som to. Zdôraznila by som moment, kedy v príhovore zaznelo, že autorov diel spája história zneužívania nie prostredie. Cítila som v tom prijatie v Cirkvi aj keď predátory v mojom prípade boli z rodiny.
Po stretnutí bola neoficiálna časť. Tí čo mali silu a chuť si mohli ísť sadnúť do kaviarne. Trápne ticho, hlboké rozhovory, nájdenie spriaznených duší, vtipné momenty, zdesený pohľad čašníčky pri presúvaní stolov... Všetko bolo :) Znova to boli pre mňa veľmi autentické momenty. Mohla som byť sama sebou a myslím si, že viacerí to tak mali.
Silný rozmer, ktorý prežívam je aj túžba zvyšovať povedomie o téme zneužívania a hľadanie spôsobov ako pomáhať preživším. Smútok, že stále je to téma, ktorej sa ľudia vyhýbajú. A samozrejme sa dostavila aj vina a pochybnosti o sebe.
Čo sa týka Boha, ja neviem aký je. Moja predstava o ňom je všetko zlé a desivé dokopy. Dostala som radu, aby som si všímala na ľuďoch dobré vlastnosti a uvedomila si, že toto je tiež vlastnosť Boha. Kúsok z Jeho lásky môžem dostať aj od človeka. Keď to takto spätne spisujem, vidím že Deň modlitieb za obete, bol pre mňa dňom spoznávania Božích vlastností a zároveň dňom autenticity. Ďakujem všetkým, ktorí boli zúčastnení, či už túžbou alebo aj fyzicky a samozrejme všetkým organizátorom a ľuďom, ktorí nás vidia. Sme ako sedmokrásky, krehkí ale zároveň schopní rásť aj v ťažkých podmienkach.
Angelika
