Ešte stále to mám každý deň pred očami.

Trigger warning – v článku je popisováno sexuální zneužití. Pokud byste se během čtení necítili dobře, je lepší nepokračovat a postarat se o sebe. Více info v tomto článku.

Začalo sa to 6.1.2022. Šla som na sv. omšu večer (v tom čase som mala kvôli skúškam prevrátený spánkový režim) a všimla si, že sa v spovednici svieti. Nik nestál v rade, tak som vošla dnu hneď na začiatku sv. omše, hoci som nemala v pláne ísť sa vyspovedať. Vyznala som svoje hriechy a hovorila tiež o tom, čo ma vtedy dlhodobo trápilo – môj vzťah s Bohom, že mám z Neho veľakrát strach atď. S kňazom sme viedli dlhý rozhovor (vzbudzoval vo mne veľkú dôveru), až do sv. prijímania. Po ľútosti som mala ako zadosťučinenie za úlohu prečítať si z Biblie posledný žalm. Kňaz mi následne dal na seba kontakt, že ak budem chcieť, môžem mu na žalm napísať spätnú väzbu/si môžeme dohodnúť osobné stretnutie. Bola som mu vďačná, lebo po dlhej dobe som cítila nádej, že všetko bude zase lepšie. Dlho som si priala zlepšiť svoj vzťah s Bohom a hovorila som si, že on mi v tom možno pomôže. V ten večer som mu napísala spätnú väzbu o tom, aké pocity vo mne daný žalm zanechal. Poďakoval a napísal, že sa dlho modlil za to, aby mu Boh poslal do života niekoho, kto bude mať záujem o duchovné veci a pod.

Je v pořádku, když se kněz takto modlí. Problém nastavá momentě, když toto sdílí s tím, koho doprovází. To pak může vést k menší obezřetnosti a může to být první krok spirituální manipulaci. Myslíme, že by tato informace neměla jít směrem k penitentovi či doprovázené. Pokud něco podobného potřebuje kněz sdílet, měl by pro to mít vyhrazený prostor vlastní supervize nebo obdobného doprovázení. 

Na druhý večer mi poslal nejaký citát z Biblie a znova sme si začali písať. Vysvetlila som mu, prečo chodievam na sv. omše večer a chcela vedieť, či by som to nemala napraviť. On odpísal: „Môžeš to napraviť ale nemusíš hneď túto nedeľu lebo večer budem slúžiť ja :D“. Prišlo mi to zvláštne, ale zároveň vtipné. Povedala som si, že s ním určite musí byť sranda. Nasledujúce 2 dni mi znova poslal nejaký citát z Biblie a trochu sme si písali o tom, čo nás v daný deň čaká. 9.1. ma poprosil, aby som ho po sv. omši počkala/prišla do sakristie pro nádoby, v ktorých mu raz moji rodičia zabalili jedlo, keď bol u nás na návšteve. Šla som teda po omši do sakristie a on ma pozval na čaj. Rozprávali sme sa asi 2 hodiny a potom ma odprevadil domov. Bol naozaj láskavý, vtipný, a ja som bola vďačná, že mi obetuje svoj čas. Ďalšie dni sme si písali stále viac a viac. Veľakrát som bola drzá a robila si z neho srandu, že sa mi vtiera a je otravný. Môj štýl humoru bol neraz prehnaný, sarkastický. On to ale chápal, lebo si robil srandu tiež a vedel, že mám k nemu ako kňazovi stále úctu. 

Je otázka, jestli už v tuto chvíli spíš nepřekračoval hranice? V procesu groomingu jsou první kroky stejné jako při navazování jiných vztahů. Cíl je ovšem jiný. Kněz, který navazuje takový vztah, který překračuje hranice a je v pozici pomáhajícího, je zodpovědný za své kroky. Nemůže bezstarostně citově navazovat vztah s daným člověkem.

Dohodli sme si cez správy stretnutie na najbližšiu nedeľu (16.1.) po sv. omši. V tom čase som bola dlhodobo v strese zo školy a písala mu, že sa mi zle spáva. V nedeľu sme sa stretli a on ma prekvapil darčekom – antistresovým čajom a čokoládou. Nechápala som, prečo, ale poďakovala som sa a rozmýšľala, ako sa mu za to zavďačiť. O pár dní nato mi zavolal, pomodlili sme sa a potom sa spýtal, čo mám v pláne večer, že on si ide pozrieť film. Navrhol, že ak budem niekedy chcieť, môžem prísť na faru a niečo si pozrieme spolu. Ja som nesúhlasila, lebo mi to prišlo divné a predstavovala som si, ako si zo mňa následne robia doma srandu že „randím“ s kňazom, lebo občas mali podobné poznámky. Nakoniec sme sa dohodli, že sa pôjdeme niekam prejsť v sobotu (22.1.). Chcel, aby som doniesla v termoskách víno, tak som poslúchla. Prechádzali sme sa, popíjali, rozprávali sa, modlili, a potom ma odprevadil domov.

Ďalší týždeň mal tráviť na lyžovačke, ale po asi dvoch dňoch spadol tak, že skončil o barlách a musel sa vrátiť naspäť. Navrhoval mi vtedy súkromné sv. omše na fare alebo aby som prišla len tak na pokec. Po niekoľkých stretnutiach sa zrazu začal správať zvláštne. Začalo ho akoby urážať (alebo sa hral na urazeného, neviem), keď som bola ironická alebo si z neho sem-tam nevinne uťahovala (dovtedy to bolo obojstranné). Dal mi to pocítiť ignorovaním alebo strohými odpoveďami. A keď som sa pýtala, čo sa deje, vyjadroval sa nejasne, tak som sa mu v neustálej neistote ospravedlňovala a cítila sa zle, hoci som jeho správaniu vôbec nerozumela. 

Zde jsou již popsány zcela zřejmé prvky manipulativního jednání. Hraní si s emocemi oběti. Vše se odehrává velmi rychle. Popíjet víno na procházce není pastorační rozhovor, připomíná to spíš rande.

Koncom februára som sa potom začala plne venovať bakalárke a až do polky apríla sme sotva komunikovali. Keď som prácu odovzdala (17.4.) a ozvala sa mu, že mám po a že mu ďakujem za modlitby, vyčítal mi, že som ho vyše mesiaca ignorovala a že teraz je na rade on. Napísala som mu, že je to od neho detinské, lebo ja som mu povedala vopred, že nebudem mať čas sa stretávať, že musím (okrem iného) písať prácu. Hral urazeného ešte asi mesiac. V máji sme si to potom všetko osobne vysvetlili a začali sa opäť stretávať. V jedno ráno som mu napísala, že som celú noc nevedela spať a že ma čaká 12-hodinová zmena vo zverimexe, kde som iba začala brigádovať. Vtedy prišiel za mnou do práce a doniesol mi koláče a redbull. Opäť som nechápala a povedala si, že je to kňaz, že by takéto veci asi robiť nemal, ale vnímala som ho ako dobrého človeka, takže som mu bola vďačná. Potom mi ale pri takmer každom stretnutí niečo doniesol, tak som mu povedala, že mi to vadí a že sa mu cítim byť dlžná. Neprestal s tým, tak som mu aspoň raz za čas doniesla niečo aj ja. 

Zavazování si člověka dárky je běžnou součástí groomingu oběti. 

Máj bol naozaj náročný, keďže som mala zrazu 2 brigády, odovzdávala školské zadania a pripravovala sa na štátnice. Vnímala som čas s kňazom a jeho modlitby ako obrovskú duchovnú pomoc. V jeden večer, keď sme sa prechádzali, sa ma opýtal, či ma môže chytiť za ruku. Myslím, že práve vtedy sa vo mne niečo zlomilo a odpovedala som mu: „Môžeš, ale nechcem, aby to pre teba niečo znamenalo.“ Chcela som, aby bol pri mne spokojný a zároveň na to moje telo nejako zareagovalo.

 Po citovém navázaní je takový tlak běžný. V normálním vztahu s mužem, např. kolegou z práce, si člověk (muž či žena) dává větší pozor na hranice a nemá v hlavě přesvědčení, že takováto setkání nejsou rande. Problém je, že se o kněžích otevřeně neříká, že mají různé sexuální aktivity, i když slibují celibát. Kdyby o tom šlo v církvi otevřeně mluvit, šlo by možná o účinnou prevenci. 

Strašne som sa za to hanbila. Neviem, či ešte v ten večer alebo o pár dní neskôr, ale keď sme sa potom pri lúčení objali a chvíľu zostávali blízko pri sebe, pobozkala som ho a následne začala plakať a ospravedlňovať sa. Mrzelo ma to, ale v tom momente som mala pocit, že to jednoducho mám urobiť, že na to asi čaká. Odvtedy sa hranice začali posúvať a on už nemal zábrany. Vždy keď sme sa vonku stretli, skončilo to bozkávaním. A vždy, keď som sa zrazu začala ospravedlňovať, odťahovať alebo som navrhovala odluku, tváril sa akoby o nič nešlo alebo hovoril, že som náladová alebo mal poznámky ako: „láska sa neospravedlňuje“, „zase máš ľalia mód“, „naša láska je taká čistá“ a pod.

Přerámovávání skutečnosti ze strany autority je součástí manipulace. 

Po spovedi mi síce zvykol napísať, že sa bude za nás modliť, aby sa to už nezopakovalo, ale osobne sa správal akoby nemal svedomie. Veľa vecí bagatelizoval a ja som sa cítila bezmocná a prestávala veriť sebe a svojmu úsudku. 

Neschopnost vnímat pravdivě situaci souvisí se silou manipulace. V normálním vztahu s civilní osobou by bylo snazší pojmenovávat věci tak, jak jsou. Kněz pro sebe deformuje skutečnost a se stejnou přesvědčivosti deformuje vnímání oběti. Stále je potřeba mít na paměti přesvědčení mnoha věřících, že kněží se chovají vždy morálně, protože to slíbili. Je to ale stejně nepravdivé, jako být přesvědčen, že člověk, který má svatbu v kostele, není nevěrný, nesleduje porno atd. 

V jeden večer keď sme sa bozkávali vonku na lavičke, mi chcel ísť do nohavičiek, ale stopla som ho a spýtala sa, či mu nešibe. Napriek všetkému som nedokázala utiecť a ukončiť to. Mala som v hlave zmätok, pretože to bolo celé veľmi nepríjemné a zároveň veľmi príjemné. Viedla som akoby dvojitý život – jeden s ním, v ktorom som mu dovolila takmer všetko, a druhý sama so sebou, zabúdajúc na to, kým vlastne som. Vedela som, že nie je správne ostávať v tom vzťahu a viackrát som to chcela ukončiť, ale vyvolával vo mne pocit, že mu tým strašne ublížim, čo som nechcela. 

Stále se opakující koncept. Příliš jsme možná také vychováváni tak, abychom pečovali o pocity druhých více než o svoje. Velmi nebezpečné. Toto přesvědčení mají často děti v rodinách, kde rodiče využívají emočně své děti. 

A takisto bolo príjemné mať spoločnosť, niekoho, komu som plne dôverovala. Okrem toho som sa dosť podceňovala a chcela v ňom zanechať dobrý dojem. Neraz napr. riešil môj vzhľad a hovoril mi, že by som mala pribrať alebo sa začať krajšie obliekať (väčšinou som chodila ako sivá myš). Pamätám si, keď mi v jeden večer napísal sms nech vyjdem von, že na mňa čaká pred domom. Nechcela som, aby čakal dlho, tak som vyšla neupravená v mikine a teplákoch. On mi na to: „Chcel som ísť s tebou na pivo, ale nie si namaľovaná...“. Tvárila som sa, že to so mnou nerobí nič, ale trápilo ma to a odvtedy som sa už neodhodlala ísť za ním nenamaľovaná. Všímal si veľa. Raz mi napr. napísal, že si počas sv. omše všimol, že má moja mladšia sestra nesúmerné lýtka. Dala som mu najavo, že nie je v poriadku, aby také niečo riešil. Keď však išlo o môj výzor, neodhodlala som sa mu v niečom protirečiť.

Jsme přesvědčení, že v partnerském vztahu nemají podobná hodnocení druhého místo. Pokud je vztah partnerský, unese i to, když jeden z partnerů je někdy méně upraven. A vůbec nejde o to, že nesmíme vyjádřit chuť vidět druhého namalovaného nebo hezky oblečeného, ale jak podobné věci komunikujeme.

Už odmalička mi rodičia opakovali, aby som nikdy nebola sebecká. Ich výchova bola založená na uprednostňovaní druhých pred sebou a viedla ma (spolu so súrodencami) k tomu, aby som mala nízke sebavedomie. Sex bola tabu téma, nikdy sa neotvárala, vyzdvihovalo sa iba to, aké je dôležité žiť v čistote. Takisto sa láska takmer vôbec nevyjadrovala fyzickým dotykom (v období ranného dospievania až do 18-tky som si napr. nevedela predstaviť dať našim pusu/ich objať, prišlo mi to čudné a smiešne, no zároveň som po tom túžila), čo podľa mňa spôsobilo, že som sa dlhé roky vyhýbala fyzickému kontaktu s ľuďmi, ktorí ma potom neraz nazývali “čudom“, “ľadovou kráľovnou“, “frigidou“ a pod. V partnerských vzťahoch mi bolo vyčítané, že neviem dávať lásku, a tak som to radšej ukončila a uzatvárala sa do seba. Bolo pre mňa dôležité strážiť si čistotu, a to aj napriek posmievaniu sa zo strany spolužiakov či kamarátov keď som napr. odmietala masturbovať alebo mať sex s bývalým. 

Příliš rigidní sexuální výchova může ve svém důsledku vést k obrovské zranitelosti v této oblasti. 

S kňazom to došlo až do sexu cez oblečenie. Pamätám si, že vtedy prvýkrát som mu po chvíli vyčítajúc si to povedala, že som sa modlila, aby sa nič také nestalo. Bol ticho. Vyčítala som si, že som mu pokazila duchovný život, ale chcela som, aby sa pri mne dobre cítil. A keďže nikdy neprišla z jeho strany iniciatíva to ukončiť, skôr naopak, mala som pocit, že “hádžem hrach o stenu“ keď som mu navrhovala, že chcem uťať kontakt. Jeho správanie a vyššie spomínané poznámky spôsobili, že som nielen pochybovala o svojom úsudku, ale časom som to začala brať ako súčasť aj ja. Raz som mu dokonca povedala: "Ono to akoby ani nie je až také zlé, keďže si kňaz a si dobrý. Horšie by bolo, keby je to nejaký zlý primitívny debilko." Príde mi zvrátené, že som si to takto ospravedlňovala. Nerozumiem, ako mi to mohlo vôbec napadnúť, a že on neurobil nič, keď som to pred ním vyslovila. A možno bol rozpoltený aj on. Úplne v pohode vychádzal s mojimi rodičmi, volával ich na faru a bez problémov vysluhoval sviatosti s vedomím, že keď sa stretneme, bude sa ma dotýkať a bozkávať ma. 

Pachatel  se snaží vytvářet si prostředí, ve kterém je přijímán, aby byl ve větším bezpeči, Grooming se netýká jen oběti a pachatele samotného, ale také prostředí, ve kterém žijí. 

Raz mi napísal, že na mňa myslel počas sv. omše a len tak pobozkal oltár v nevhodnom momente. 

Rupnik například říkal jedné oběti, že ji líbá jako oltář při mši. Není to podobné? 

Alebo že sa rozprával s našimi a vďaka ich láske sa do mňa zaľúbil ešte viac. A ja som neurobila nič. Bola som jednoducho rada, že je šťastný. Keď mi však v jeden večer navrhol, aby som prišla na faru prespať a klamala rodičom, že idem spať ku kamarátke, nahnevala som sa tak, že som začala chodiť do iného kostola a asi 3 týždne sme sa vôbec nevideli. Koncom júla som mu potom napísala, že mi tento odstup prospieva. On mi na to: „U mňa to vytvára veľkú priepasť až hnev alebo nvm to popísať, len aby si vedela, rozumela..“ Trápilo ma, čo prežíval, tak som sa rozhodla, že pôjdem za ním osobne na faru a dám mu priestor na to, aby mi to vysvetlil. Nepovedal dokopy nič až do momentu kedy som sa začala ospravedlňovať a všetko hádzať na seba. Povedal, že nechce, aby som mala takéto myšlienky a obviňovala sa, ale nakoniec uznal, že to bola hlavne moja vina. 

Oběti velmi často berou veškerou vinu na sebe. V normálním vztahu je vina a zodpovědnost na obou stranách. Zde se ale jedná o nerovný vztah a tak jak pachatel odmítá vinu a zodpovědnost, o to víc oběť vinu přebírá na sebe.  

Bol tak presvedčivý, že som tomu uverila a začala ho ľutovať. Odvtedy sme až do polky augusta neboli vôbec v kontakte. 18. 8. sa dozvedel, že môj starší brat spáchal samovraždu, takže mi napísal a o tri dni nato sme sa asi na 5min stretli, pretože mi chcel osobne zablahoželať k narodeninám. Bratova smrť ma zasiahla tak, že som vtedy nemala chuť s rodinou komunikovať a často som utekala z domu. Kňaz sa zaujímal, ako mi je a opäť sme sa začali pravidelne stretávať. Hovorili sme si o tom, čo sme počas odluky prežívali, že sme si chýbali a pod. Cítila som sa opustená, stratená a túžila po jeho láskavosti a prijatí. Bolo toho jednoducho veľa naraz – bratova smrť, smútiaca rodina, sťahovanie sa do nepoznaného mesta kvôli nutnému prestupu na inú univerzitu, brigády, atď. Vôbec som nerozmýšľala a zaľúbená som sa ním nechávala unášať. 

Situace jako tato vytvářejí zranitelnost. Tu může využít kde kdo, ale kněz je profesionál a je zodpovědný za držení hranic. Jedná se o velké profesní selhání a zneužití. 

V jeden večer mi poslal fotku prezervatívu a napísal, že sa na mňa teší. Ostala som z toho v šoku asi minútu a potom mu odpísala, že s ním nechcem prísť o panenstvo, že sa celý život snažím strážiť si to a nechcem to zahodiť len tak kvôli niekomu, s kým aj tak nemôžem ostať navždy. Ospravedlnil sa, dodal, že to „len tak kvôli niekomu“ ho zabolelo, ale uznal, že mám pravdu a že to prehnal. Napriek tomu na najbližšom stretnutí (13.9.) sex inicioval. Pozval ma po večernej sv. omši na faru, že si niečo navaríme, tak som prišla. Vedela som, že je sám, ale vôbec som sa nestrachovala, že by k niečomu medzi nami došlo, keďže na fare sa nikdy o nič nepokúšal. Varili sme, rozprávali sa, jedli, pili víno, telefonovali s jeho spolubratom, a potom navrhol, aby sme sa presunuli do jeho izby, že v kuchyni to nie je ono. A mne to stále nedochádzalo, veď pár dní predtým som so sexom nesúhlasila a on uznal, že to vtedy prehnal, takže som vylúčila možnosť, že by niečo naozaj skúšal. A ono sa to stalo. A ja ani neviem, ako a čo sa vlastne dialo. Necítila som akoby žiadne emócie, mala som iba trému a chcela, aby bol spokojný, tak som mu dovolila ma vyzliekať. 

Neví, co se přesně dělo. Neměla žádné emoce. Vlastně popisuje odpojení. Takhle přece  nevypadá chtěný sex. Spíše se tak reaguje na strach a ohrožení. Tuhnutí a odpojení od emocí, je projevem toho, že nechceme. 

Keď sa vyzliekol on, spýtal sa: „Nič to s tebou nerobí?“. Nerobilo, ale nevedela som, čo mám povedať, asi som iba mykla plecami, neviem. Trvalo to iba chvíľu čo do mňa vnikal, medzitým skonštatoval, že sme strašne suchí a asi do mňa ani nevnikol úplne, neviem, bola som mimo. Stopol to po chvíli, povedal, že ďalej nejde a odprevadil ma domov. Na druhé ráno sa pýtal, či som v poriadku. Keďže som nechcela, aby sa cítil zle, odpovedala som, že sa nemusí báť alebo si niečo vyčítať; že som sa pri ňom cítila uvoľnene, zatiaľ čo kamarátka čítala moje správy o tom, čo sa medzi nami stalo a ako sa na seba za to hnevám a že ho neznášam. V noci som ledva spala, bolo mi psychicky zle a stále som tam dole krvácala. Neostával však čas to nejak rozpitvávať, musela som sa v to ráno zbaliť a ísť vlakom do Bratislavy kvôli spontánne naplánovanému výletu do Grécka. S kamarátmi sme tam išli na pár dní zakončiť prázdniny a po návrate (18.9.) nám hneď na druhý deň začal semester. 

19. 9.: Ocitla som sa sama na novom mieste a mala strach, aké to bude. Nevedela som dobre spávať, bola som nesústredená a prestávala sa socializovať, pretože som hocikedy len tak začala plakať za zosnulým bratom a za to, že som sa dopustila vonkajšiemu hriechu proti čistote s duchovnou osobou. Mala som pocit, že som zrazu akoby stratila svoju nevinnosť a všetky udalosti posledných týždňov som si chcela spracovať osamote, aby som nikoho “nezaťažovala“. Kňaz sprostredkoval mnoho dobrých vecí a stále sa zaujímal.

Pachatel většinou nedělá jen zlé věci. Naopak dělá hodně dobrého pro oběť, aby si ji získal a pak udržel. Jenže zneužití je jed, který otráví to dobré. To dobré je pak příčinou, proč pokračuje zneužití anebo proč je těžké pachatele jasně označit jako pachatele. 

A mňa to zviazalo tak, že som nebola schopná z toho vzťahu vystúpiť a zamilovane padla ešte 4x v priebehu októbra od prvého pohlavného styku s ním. Netúžila som po jeho tele, no keď sme sa stretli, nechcela som mu dať najavo, že mám so sexom problém. Nevadili mi jeho dotyky. Bola som zamilovaná, túžila po jeho blízkosti a chcela, aby bol pri mne spokojný. A aj keď som mu raz navrhovala, či by sme nemohli mať vzťah bez fyzického kontaktu, nakoniec som aj tak išla kúpiť “ochranu“ keď ma poslal. Tvárila som sa akoby to bolo normálne a správne, a keď sa cítil spokojne, bola som šťastná. V skrytosti som potom horko plakala, cítila prázdnotu, modlila sa a nechápala, prečo pokračujem, prečo Boh nerobí nič, prečo ja musím byť tá rozumná keď je to také ťažké, prečo zo strany kňaza neprichádza žiadna iniciatíva ukončiť to... Pamätám si, že keď som mu raz písala, aby si uvedomil, že je kňaz a rozhodol sa, že sa bude strániť všetkých týchto slastí, dostala som odpoveď: „Aha, takže som Judáš.“. Alebo keď som mu navrhovala, že by možno pomohlo, keby sa o tom s niekým poriadne porozpráva, povedal, že on to nepotrebuje riešiť s nikým. 

Velmi typická reakce kněží v takových vztazích. Problém je, že někdy s rozhovorem souhlasí, ale vyberou si někoho, kdo jejich teorie potvrdí a nebo za viníka označí oběť. Je stále zapotřebí mít na paměti, že nejde v první řadě o sex a šesté přikázání, ale o porušení profesních hranic. Zneužití moci a postavení duchovního. Tedy o druhé příkázaní. 

A tak som postupne strácala dôveru v to, že ma Boh premení, pretože som to vnímala tak, že keď nepremieňa kňaza, ktorý pravidelne pristupuje k sviatostiam, ako by mohol premeniť mňa – človeka, ktorý sa s hanbou a presvedčením, že si za takýto hriech nezaslúži prijať eucharistiu, vyhýba sv. spovedi a v bezmocnosti považuje za zbytočné vysloviť „Chcem sa naozaj polepšiť a hriechu sa chrániť“... Až neskôr, keď som začala mať panické záchvaty a ťažoba gradovala, vyhľadala som odbornú pomoc (školského psychológa) a uvedomila si, že ak nechcem naďalej zažívať pocity horskej dráhy a takto sa trápiť, musím utiecť a uťať s kňazom kontakt nadobro. Nevedela som si predstaviť, ako to urobím, tak som zrazu nárazovo začala písať rodine, kamarátom, známym a duchovným osobám, že ich prosím o modlitby. A potom 27.10., kedy som akoby zázrakom nabrala odvahu a napísala kňazovi cez správu, že už nevládzem a končím, pochytil ma strach z toho, ako zareaguje, čo bude ďalej a ako to bez neho zvládnem. Bol z toho v šoku, vraj ako keby som ho totálne prefackala.  Bola som zrovna vtedy vo vlaku na ceste na intrák, a tak mi napísal, že mi zavolá až keď budem na izbe. Dodal že naposledy... Zavolal, žiadal vysvetlenie a nakoniec sme sa dohodli, že si sem-tam ešte napíšeme, ako to zvládame. Ozval sa asi hneď na druhý deň. Poslal fotku vystavenej Sviatosti Oltárnej so správou o tom, ako ho to mrzí a že sa bude modliť za uzdravenie mojich rán. Odpovedala som nech sa neospravedlňuje, že rana jeho “lásky“ je uzdravená. Po pár dňoch chcel znova vysvetlenie, prečo som to zrazu ukončila, že som mu ani nedala šancu, aby sme si to osobne odkomunikovali. Snažila som sa mu vysvetliť, že už sa viac nemienim trápiť, ale bolo to zbytočné, pretože mi následne začal písať, že ma potrebuje a pýtal sa, či je OK keď si predstavuje, že sme spolu nonstop. Horko som sa rozplakala a spýtala sa, prečo sa ma to pýta. Odpísal, že nevie, že je slabý a že ak som ja silná, mám si ho bloknúť. 

Jde o pokračování manipulace. Nelze chtít po ženě, kterou si zavazoval a připoutával k sobě, aby vztah ukončila. Zodpovědný je kněz. 

Tiež ma poprosil, aby som vymazala všetky správy medzi nami, a tak som aj urobila. 

Pravděpodobně věděl, že by to mohlo být použito proti němu jako důkaz. Tedy pečoval o vlastní bezpečí. 

Bolo mi ho tak ľúto, že som za ním po pár dňoch prišla neohlásene, že mu teda dám priestor, aby sme si to mohli osobne vysvetliť. Riešil iné veci. Chcel sa ísť niekam najesť, tak sme šli a potom chcel objednať aj alkohol. Urážal sa keď som odmietala, že sa so mnou nebude naťahovať ako s malým deckom. Keď ma išiel odprevadiť domov, zase sa ma pokúšal bozkávať. Stálo ma to všetku silu, ktorú som mala, aby som tomu zase nepodľahla a trvala na svojom rozhodnutí ukončiť to. Pýtala som sa ho, prečo ja, čo na mne ako obyčajnej “žabe“ vlastne vidí a ako si to predstavoval ďalej. Povedal, že nevie, že to bral ako súčasť a myslel, že ešte nejaký rok alebo čo budeme spolu. Neviem, čo všetko ešte odznelo, pamätám si iba ako som mu pri lúčení povedala: „Ako povedal Ježiš: „Choď a už nehreš“.“ On mi dal pusu, vypýtal si cigaretu a jeho posledný pohľad bol tak vyčítavý a smutný zároveň, že som si to ešte mesiace potom premietala v hlave a utvrdzovala samu seba v tom, že to bola všetko moja vina. 

Spíše se zdá, že kněz jedná podle stále stejného vzorce, možná pokračuje dál. Nezdá se, že by litoval. Vinu přenáší na oběť.

Prvé týždne po ukončení boli veľmi ťažké a bolestivé – týždne, počas ktorých som sa neustále obviňovala a nevedela, ako a či vôbec budem môcť normálne fungovať po tom všetkom, čo sa stalo. Povedala som Bohu, že za to, že som sa dopustila vonkajšiemu hriechu proti čistote (na ktorej som si tak veľmi zakladala a bola dovtedy zdržanlivá), sa “potrestám“ a už do konca života sa nikomu “nedám“. Odkedy som sa s tým všetkým zdôverila kamarátke, psychológovi a svojmu spovedníkovi, pochopila som, že nie je v poriadku takto sa obviňovať a ničiť. Začala som vďaka nim myslieť stále viac a viac na to, že sa to mohlo stať aj iným ženám s ním a že sa to môže stať v budúcnosti ďalším. Povedala som si, že s tým musím niečo urobiť, že čo ak si to vôbec neuvedomil a bude v tom pokračovať. Najprv som rozmýšľala, že ak by ho preložili do inej farnosti, šla by som tam varovať všetky ženy, aby si na neho dávali pozor. Nechcela som sa mu pomstiť, ani mu nikdy nepriala zlé, chcela som mu pomôcť v tom, aby si to uvedomil a niesol zodpovednosť za to, čo spravil, lebo mi prišlo, že má “na saláme“. A vedela som, že ak neurobím nič a nechám to tak, bude mi ešte horšie. A tak som sa začala modliť za to, aby mi dal Boh poznanie toho, ako postupovať ďalej tak, aby nikomu nebolo ublížené a aby sa to nejakým spôsobom riešilo a bola tu snaha niečomu takému do budúcna predchádzať.

Pri spomienke na to všetko ma ešte stále zvykne pochytiť strach, že kvôli tomu nepôjdem do neba a že viac sa už v mojom prípade zlyhať nedá. Mrzí ma, že mávam a že som aj mala v čase, kedy som sa stretávala s kňazom, takú nedôveru voči Bohu a vzďaľovala sa Mu. Zároveň som ale vďačná, že som napriek všetkému na Neho nezanevrela a že mám teraz naopak snahu ako ešte nikdy predtým vkladať svoju nádej do Jeho rúk a svoju lásku k Nemu vystupňovať.

Ako som postupovala dalej: 

Psychológ mi odporučil napísať nadriadenému dotyčného anonymný mail, aby som sa informovala o tom, ako riešiť ďalej celú túto situáciu. S nadriadeným sme si dohodli osobné stretnutie na fare, kde som mu podrobnejšie opísala, čo sa stalo. Dohodli sme sa, že si naštuduje potrebné materiály, aby sme sa vedeli dopracovať k nejakému postupu, a tiež že sa s dotyčným porozpráva. Po vyše mesiaci mi napísal, že z toho, čo si naštudoval, mu vychádza ako nevyhnutné písomné vyjadrenie z mojej strany, aby sa dalo od niečoho odraziť. A tak som niekoľko týždňov zhromažďovala informácie a s veľkou ťažobou spisovala to všetko, čo je zmienené vyššie. Odrážala som sa najmä od screenshotov starých konverzácií medzi mnou a dotyčným, ktoré som si našla v mobile či v súkromnom chate medzi mnou a kamarátkou, ktorej som sa s niečím ohľadom neho zvykla zdôveriť. Poslala som to nadriadenému, ktorý mi hneď odpísal, že mi ďakuje, že mu to veľmi pomôže pri rozhodovaní. Ospravedlnil sa za celú situáciu a že v modlitbách stále prosí o jej rozuzlenie. Takisto napísal, že sa s dotyčným rozprával a on nepopiera to, čo sa stalo. Či však dotyčný čítal moje svedectvo, neviem.

Ten, kdo oznamuje zneužití, by měl mít co nejvíce informací, které potřebuje. Také by pro setkávání mělo být zvolené neutrální místo (ne na faře nebo na biskupství) nebo tuto možnost alespoň nabídnout – možná tato možnost nabídnuta byla, možná ji tato žena nepotřebovala, ale jiné oběti mohou mít problem přijít do církevní budovy. 

Neskôr mi po takmer dvoch mesiacoch nadriadený napísal, že po rozhovore s ich generálnym otcom v Ríme, dospeli k záveru, že je potrebné spraviť tzv. predbežné vyšetrovanie, t.j. moje písomné svedectvo bolo treba objasniť pri tvz. vypočutí, kde sa to dá všetko na papier a podpíše. Toto však už išlo mimo nadriadeného a kvôli objektívnosti boli touto službou poverení dvaja spolubratia, viazaní mlčanlivosťou v celom prípade. Stretla som sa teda s nimi (opäť na fare), odpovedala im na všetky otázky, ktoré súviseli s mojim písomným svedectvom, podpísala som svoje odpovede a odišla. Bolo mi povedané, že sa mi ešte ozvú, ale odvtedy mi už nikto nenapísal, iba od rodičov som sa o mesiac nato dozvedela, že dotyčný o pár týždňov odchádza z našej farnosti do Čiech. Mala som pocit, že musím niečo urobiť, a tak som dotyčnému napísala, čo som sa dozvedela, a že ak by sme sa už nevideli, tak mu prajem všetko dobré. Poďakoval, odpísal, že ho mrzí, čo nezvládol a že sa za mňa modlí každý deň. O asi 3 týždne nato ešte slúžil u nás v kostole rannú sv. omšu, na ktorej som bola spolu s rodičmi. Po nej som sa odhodlala ísť mu podať ruku a popriať ešte raz všetko dobré. Triasla som sa, lebo to bolo po vyše roku čo som s ním takto zoči-voči prehovorila. Som ale rada, že som sa k tomu odhodlala a ukončila to s čistým štítom. 

Znovu opakujeme, že oběti by měly dostat informaci o tom, co bude dál. Někdy trvá vyšetření případu dlouho, ale i toto by měl vyšetřující oběti sdělit. Oběť by měla vědět, co bude s jejím případem dál. 

Někdy mají oběti pocit, že by měly vstoupit do kontaktu s pachatelem. Rozhodně to není nutné a ne každý na to má sílu. 

 

Ako to zvládam po tom všetkom:

Ešte stále to mám každý deň pred očami. Občas sa mi nechce veriť, že sa to naozaj stalo a pochytí ma taký smútok/úzkosť, že neviem prestať plakať. Takisto sa zvyknem na seba hnevať, že som od dotyčného neutiekla skôr, a keď sa mi niektoré veci spätne premietnu, nespoznávam sa. Niekedy tiež rozmýšľam, čím si asi dotyčný prechádzal, keď sa tak správal, a či to nebola skôr moja vina, že vlastne ako dospelá si za to môžem sama a tak mi treba. Snažím sa s tým pracovať. Najviac mi pomáha keď sa modlím (za neho a za všetkých, ktorým sa takéto niečo deje/stalo) alebo niečím poriadne zamestnám hlavu. Strach, že už nebudem môcť fungovať tak ako predtým, je tu však stále. Uvedomím si to najmä keď som medzi svojimi blízkymi, ale takisto medzi niektorými veriacimi. Vtedy sa totiž neraz cítim ako najväčší hriešnik. 

Některé věci (naše prožívání, flashback, možnosti zvládat situace, které k nám přijdou) se mohou take ukázat až v průběhu času. Odborná pomoc je na místě.