Proč měl Ježíš alespoň Veroniku a Šimona, ale já zůstala sama? Jaký je smysl Velkého pátku? Proč stále bolí a vzkříšení nepřichází?
Děkujeme autorce za důvěru a odvahu, s jakou s námi sdílí své myšlenky.
Trigger warning – v článku je popisováno sexuální zneužití. Pokud byste se během čtení necítili dobře, je lepší nepokračovat a postarat se o sebe. Více info v tomto článku.
Strašne to bolí. Keby si vedel ako veľmi to bolí. Je to hrozné. Mám pocit, že toto sa nedá prežiť. Tak strašná bolesť tela a duše. Je to hrozné. Tá krv a všetko. Ty si strašné prasa. Strašné. Je mi strašne zle. Už to nechcem nikomu dovoliť. Chcem to zastaviť a kričať a nejde to. Znovu a znovu sa to deje a ja nič nemôžem urobiť. Som tam s tebou a nič sa s tým nedá urobiť. Chcem, aby to skončilo. Prosím prestaň. Prosím... Stačí! Nechaj ma! Nechaj ma, daj mi pokoj, strašne to boli prestaň! Odíď! Choď preč! Vypadni! Nechaj nás! Vypadni!!!
Myslíš si, že všetko môžeš. Nemôžeš, ty prasa. Ničíš ma. Nevidiš to? Nevidiš to, ako sa Ti rozpadám pod rukami? Nevidiš??? Ako by si mohol, keď sa pozeráš iba na seba a na to, čo chceš. Keby si sa aspoň na chvíľku pozrel na mňa, povracal by si sa zo seba. A tak tam iba stojím pritlačená k stene, nebránim sa, nekričím, iba čakám, kedy to už konečne skončí.
Strašne to bolí. Je to najhoršia bolesť v živote. Cítim strašný smrad. Si spotený a odporný. Celé tvoje hnusné obrovské telo ma drtí a ja nemôžem dýchať. Každým výdychom zo mňa vychádza život. Zrazu to prichádza. Som zmätená a vydesená zároveň. Nie to nie!!! Ako je možné, že mi je to príjemné? Myslela som, že to už nemôže byť horšie ale toto som nečakala. Neviem to pomenovať, chápať, neviem to nijako uchopiť.
Cítim, ako mi hanbou horia líca a dúfam, že to nevie. Dúfam, že netuší, čo sa práve stalo. Že moje telo teraz odsúhlasilo toto celé. Veď keby som to tak veľmi nechcela, ako by sa mohlo stať, že mi je to prijemné, že som, ako som pochopila až neskôr, mala orgazmus pri zneužívaní. Moje telo ma zradilo! Už necítim nič. Vôbec nič. Je dokonané... Teda pre mňa. Už som mŕtva. Moja duša umrela, to, čo sa deje, vidím z boku. Sledujem seba, ako sa pozerám do prázdna, a jeho, ako ešte nejaký čas pokračuje, aby to bolo dokonané aj pre neho. Som tam s ním sama. Moja duša je mŕtva.
Ježiš, Tvoje telo zomrelo na kríži a tiež si sa cítil sám. Mal si pocit, že Tvoj Otec Ťa opustil a zradil? Aj ja mám ten pocit. Akurát Ty si si toto celé vybral, išiel si do toho dobrovoľne a hlavne si bol dospelý. Ja som mala približne tretinu Tvojho veku. Mňa sa nikto nepýtal, nemohla som ujsť. Nebola to moja voľba a ostala som sama. Keď sa to dialo, nikto neriešil, či mi ostal nejaký spodný odev, neprišla súcitná Veronika. Neprišiel nikto. Stačil by aj niekto nesúcitný, kto by to proste prerušil. Nikto mi nepomohol, ako Tebe Šimon, keď si padol pod krížom. Mňa si maximálne sám páchateľ nastavil tak, ako potreboval, aby bola dokončená moja Golgota.
“Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil”
Hmmmm. A to si tam nebol úplne sám, aspoň si tam mal Máriu a Jána a Tvoje telo zvesili z kríža. Keď bolo dokonané u mňa, nejak som nabrala silu a utekala po schodoch preč a spadla, ale ani tam nebol nikto, kto by s láskou držal a ošetril moje telo ako Tvoje Mária. Zamkla som sa v kúpeľni, sedela na bielom koberci a videla som, ako sa farbí krvou a triasla som sa. Plakala a bola som sama. O Tebe to vedeli, vedeli, že si trpel a zomrel. Ja som to strašné tajomstvo dlho držala v sebe a nikto o tom nevedel.
Po 3 dňoch si vstal z mŕtvych. Ja mám pocit, že som v tom hnusnom hrobe viac ako 20 rokov a stále sa odtiaľ neviem vyhrabať. A to ani nehovorím, že Tvoje rany sa oslávili a to všetko okolo...
Kedysi som sa chcela s Tebou zjednotiť v krížovej ceste a priblížiť sa Ti. Teraz mám pocit, že ma to iba od Teba vzďaľuje. Mám toľko otázok a žiadnu odpoveď a útechu. Prečo mne vtedy Ama (“otec” po Filipínsky, nazývam tak Boha v ženskom rode, lebo Boh ako muž a otec je pre mňa neprijateľný) nikoho neposlala? Chcem veriť, že to môže mať zmysel a že to môže Ama premeniť. Ale neviem to. Cítim iba hnev a bolesť. A z prichádzajúcou Veľkou nocou sa to zhoršuje. Z Tvojej krížovej cesty neviem cítiť lásku. Cítim sa tak ako často aj inokedy, že som žobrácke dieťa na kraji cesty, ktoré si nikto nevšíma. A aj keď ide Ama po ceste a rozdáva milosti a dary, mňa vynechá.
Dnes už nie som sama. Mám podporu, ľudí. Ale moja duša ostala zaseknutá tam. Neviem sa naplno tešiť a žiť, lebo časť mojej duše je mŕtva. A bojím sa prosiť Teba, Ježiš, aby si ju vytiahol z hrobu, lebo už toľko Veľkých nocí som o to prosila a potom bola veľmi sklamaná. A tak znova plačem a hnevám sa a cítim beznádej. Tak ako každý rok pred Veľkou nocou...
Angelika
autorka si přeje zůstat v anonymitě, jméno je proto změněno
Možná se vám stalo něco podobného, ať už v jakékoli roli. Můžeme naslouchat i vám - napiste@nekdotiuveri.cz
